Doposiaľ boli diaľnice budované vládou za štátne peniaze. Problémy boli predovšetkým tieto tri:
kde zohnať peniaze
termín dokončenia úsekov (priebežne posúvaný dodávateľmi)
neustále stúpajúca cena, keď na začiatku stavby úseku bola na zmluve základná cena, ktorá sa počas predlžovanej výstavby zdvíhala či už objektívnymi nárokmi dodávateľa (zvýšenie ceny vstupov), alebo tiežobjektívnymi nárokmi dodávateľa (veď keď na tom robí dlhšie, musí mať zaplatený aj ten čas navyše)
Takto to bolo nastavené ešte donedávna. Za Mečiara, za Dzurindu, ale aj za Fica počas prvých troch rokov (tu si samozrejme treba uvedomiť časové dobiehanie týchto megaprojektov). Niekto ale vymyslel ešte jedinečnejší spôsob – PPP projekty. Ak som filozofiu PPP pochopil správne – čo v dnešných časoch informačného pretlaku nie je celkom samozrejmé, ide o zatiahnutie súkromných peňazí do verejných projektov na určitý čas. Zmyslom je šetrenie verejným financiami v úvodnej etape, rýchla realizácia súkromným investorom a v neposlednom rade kvalita odvedených prác, ktorú si súkromný investor ustráži lepšie, ako štát.
Prečo to robí súkromný investor je okrem zisku za realizáciu aj zisk v čase – počas splácania PPP projektu mu štát zaplatí ďaleko viac, ako by to stálo priamo. Táto cena teda zahŕňa samotnú realizáciu a cenu peňazí na obdobie splácania PPP projektu štátom.
Potiaľto je to všetko úplne v poriadku. Ak niečo chcem a potrebujem, a nemám na to, musím si požičať a potom splácať požičané aj s úrokom. Pri PPP projektoch na slovenský spôsob je však niečo zvláštne. Štát niečo potrebuje. Nájde vhodného dodávateľa (formou verejnej súťaže), ktorý tento projekt zrealizuje a mal by ho aj v úvodnej etape prefinancovať. Popritom však štát viac menej úspešne vstupuje do získavania prostriedkov pre dodávateľa (Európska investičná banka). Navyše mu aj garantuje požičané peniaze.
Čiže rozmenené na drobné a prerozprávané ad absurdum: Firma A potrebuje vybudovať informačný systém, aby vedela lepšie obslúžiť svojich zákazníkov. Urobí súťaž a vyberie dodávateľa systému (tu neriešime kvalitu ani cenovú výhodnosť víťazného riešenia – za to si zodpovedá firma sama). Potom s ním ide do banky, pomôže mu vybaviť úver na realizáciu projektu – aj keď práve schopnosť financovania mala byť jednou z hlavných podmienok pri výbere dodávateľa. Navyše v banke prevezme záruku za jeho úver.
Je jasné, že zaklínadlom „kríza“ sa dá vyargumentovať lobing vlády u nadnárodných finančných inštitúcií za poskytnutie financií pre PPP partnerov. A zrejme tú istú mantru použijú na zdôvodnenie štátnych záruk. Vďaka Bohu (alebo tiež zhnitému kapitalizmu) za krízu. O takom podnikaní, keď vám váš odberateľ vybaví v banke úver a zaručí sa zaň, môžeme my normálni podnikatelia akurát tak snívať. A sny sa v našom reálnom živote málokedy stanú skutočnosťou.