Nie, moja dcéra nesleduje nejako obzvlášť politiku. Nie, nečíta ani Sme ani iné, prepitujem hyenami produkované médiá. Občas, a to naozaj len zriedka, si pozrie televízne noviny na Jojke či Markíze. Ani v škole nemajú žiaden politický krúžok. Takže predpokladám, že k takémuto záveru prišla sama.
Myslím, že názor nezmení ani pod nadchádzajúcim masírovaním vlasteneckým zákonom. Akurát pochopí, o čom som jej vravel, keď som spomínal na veľkolepé nástupy celej školy počas osláv komunistických sviatkov, či kolektívne spievanie piesne práce v škole. Rovnako porozumie mojim pocitom, keď som sa už po prevrate na kresťanskom gymnáziu musel povinne zúčastňovať omše, či počas vyučovania sa (samozrejme opäť povinne) modliť Anjel pána. Teraz to čaká ju. Povinne počúvať hymnu. Povinne hľadieť na vlajku a preambulu ústavy.
Spomínam si, ako národniari (a osobitne pani Malíková) bojovali nedávno v rámci presadzovania jazykového zákona proti amerikanizmom. Nadobudol som pocit, že Spojené štáty majú celkom slušne v zuboch. A ajhľa. Oni si z nich vlastne zobrali príklad. Chcú napodobiť americké vlastenectvo. Akurát nepochopili, že skratky v emocionálnych veciach nefungujú. Spojené štáty si budovali svoju národnú hrdosť od Deklarácie nezávislosti z roku 1776. Naproti tomu Slováci prejavili navonok svoju svojbytnosť generáciou štúrovcov v prvej polovici 19. storočia. A potom, na rozdiel od Spojených štátov, nenasledoval vlastný štát. Toto sa predsa nedá dobehnúť nejakým zákonom.
Takže, aj keď mi je to ľúto, pokiaľ moja dcéra prekoná strach z neznáma a poberie sa zo Slovenska inam, má moje požehnanie. Lebo tak ako ona, aj ja stále verím, že sú lepšie miesta pre život, že existujú krajiny, kde sa nekradne a neklame (aspoň nie až tak ako u nás) a kde sa dá normálne slušne žiť bez strachu a so cťou. Na takú krajinu by som bol právom hrdý, za ňu by som aj život položil.
